Ako som veril...

 Keďže som predsa len niečomu veril začal som sa zaujímať o veci športové podrobnejšie a neveril som vlastným očiam. Ponúkam pár príkladov ako to na Slovensku funguje v rôznych odvetviach športu.  Už tri roky budujeme v našom peknom malom meste jeden druh športu. Dá sa povedať že výsledky sa pomaly ale určite dostavujú a máme z toho obrovskú radosť. Škoda je ale, že iba my. Viem že šport už dávno nieje iba záujmom, koníčkom alebo radosťou ale je v prvom rade veľký biznis a na Slovensku hlavne veľká závisť iných čo si vylievajú svoje neúspechy na druhých. Ale ani toto ma neodradilo stále veriť a tak som naďalej veril.   Začali sme trénovať, chodiť na rôzne turnaje či už my starší alebo s našimi juniormi a žiakmi. Raz sa nám darilo inokedy nie, nebolo nič čo by nás od našej práce odrádzalo. S prvými väčšími výsledkami prišli aj rôzne názory na fungovanie klubu. Aj keď niekedy sme to prehnali vždy sme sa „pomerili“ a zas sme sa ponorili do poctivej tvrdej práce, trénovali sme, vybavovali sme, hrali sme, chodili sme po turnajoch celou našou krajinou. Chlapci aj dievčatá začali podávať kvalitné výkony a to neuniklo pozornosti reprezentačným a extraligovým družstvám ale aj rôznym záujmom ľudí, ktorí nemajú so športom nič spoločné. Úspech nás však naďalej posúval vpred aj keď stále za rohom na nás číhal obyčajný „parazit“ závistlivý človek. Na Slovensku momentálne rozšírený druh. My sme však stále poctivo „makali“ a „parazit“ sa chcel na poctivej práci obohacovať. Čo už, aj takto sa robí šport. Odolali sme a veril som ďalej.  Prevýšili sme určitú kvalitu a chceli sme viac, chceli sme hrávať súťaže. Keďže „zväz (Slovenský)“ stále nechápal už dobre rozbehnutý šport na Slovensku (doteraz neexistuje žiadna poriadna regionálna liga samozrejme okrem BA) a pre finančné možnosti sme nemohli hrať celoslovenskú súťaž rozhodli sme sa aspoň u nás urobiť mestskú ligu. Tam sa začína kameň úrazu „mojej viery“.     Mestská liga začala svoju históriu. Každý bol plný očakávania a aj keď to nebolo až také kvalitné ale očakávania sa naplnili. Po letnej prestávke začal druhý ročník a očakávania boli ešte väčšie. Moc sa nenaplnili. Aj keď kvalita išla podstatne vyššie ale správanie niektorých ľudí, ktorý sa „parazitovali“ do nášho športu boli až nad mieru neočakávané. Závisť im zaslepila oči. Povedali sme si, že sa budeme snažiť zmeniť to. Pokúšali sme sa ale márne a ľudia, ktorí mali problém pochopiť pointu tohto športu „vystrkovali“ čoraz viac svoje „rohy“. Takmer sa im podarilo s pomocou niektorých „dobre postavených“ ľudí tohto športu rozbiť našu prácu ale nakoniec aj tomuto nabúraniu sme odolali. Moja viera zas odolala ale bola už nahlodaná a poškodená. Pracovali sme ďalej a pracujeme doteraz lebo môj názor je taký, že aj napriek tomu všetkému čo sa deje v slovenskom športe nejaký zmysel to predsa len má. Len škoda že „parazity“ sa stále pokúšajú rozbíjať našu tvorivú činnosť a my neustále musíme čeliť týmto útokom. Najhoršie na tom je, že ľuďom, ktorí uprednostňujú svoje vlastné záujmy nad rozvojom športu verí čoraz viac ľudí. To sú však problémy v našej mestskej lige a možno aj inde a musíme si ich vyriešiť sami.   Škoda len že všetky tieto problémy pramenia z omnoho väčšej „studne“ ako je naše mesto. Je to problém nášho (ne)fungujúceho zväzu (toho Slovenského, ktorý ja volám Bratislavský)  Bol som v tom že máme fungujúci zväz a rozbehnutú ligu, turnaje, žiaľ ani to nieje pravda. Máme nefungujúci zväz. Ako klub sme chceli dať zaregistrovať naše mladé talenty ale nedočkali sme sa. Aby som bol objektívny dočkali sme sa odpovede že zväzu chýbajú fólie na registračné preukazy a vtedy som neveril vlastným očiam. Prešlo šesť mesiacov a registračné preukazy stále nie sú u nás.  Ďalším príkladom (ne)funkčnosti je že (ne)fungujúci zväz či už (ne)funkčné regionálne zväzy majú vypísané kontakty na internetových stránkach a dovolať sa im je asi taká možnosť že v Afrike napadne sneh.   Keď si urobíte preukaz rozhodcu musíte najprv zaplatiť za školenie ale to je predsa normálne. Problém nastáva v tom okamihu, že ten preukaz uvidíte (pokiaľ nieste z BA,KE) keď má už iba dva mesiace platnosť. Sranda čo?  Podobných problémov je omnoho viac myslím že na určitý obraz o jednom krásnom športe na Slovensku je to dosť. Čudujem sa prečo je to tak, prečo sa nevieme presadiť či už vo futbale alebo basketbale či v iných športoch? Veď sa nemám vlastne prečo čudovať! Veď takto sa to robí na Slovensku a ostatní buďme ticho. Je to úplne normálne. Stačí byť arogantný, závistlivý a neschopný a môžete kandidovať na funkciu do športových zväzov (česť výnimkám).  Pochopil som to už aj ja a tu sa skončil osud mojej viery športového fanúšika a športovca. Situácia je presne taká aká pred rokom a bude aj o ďalší rok. Nič sa nikde nepohlo. Každý deň sa sľubujú zmeny, niektorí ľudia zo zväzov odišli a predsa je to tak. Asi prišli na ich miesta podobní. Škoda že niektorí páni si nevedia uvedomiť že práca v športe neznamená sa „obohacovať“ len na vlastné „triko. Je to omnoho zaujímavejšia činnosť, ktorá niektorým ľuďom dáva radosť, zmysel a náplň života.